Životný pinpong Martina Ludrovského
V tom čase sa Martin pripravoval na motokrosovú súťaž a usilovne trénoval. Na jednom tréningu v Prešove odjazdil svojich zvyčajných dvanásť kôl a dal si krátku pauzu. Telefonovali mu kamaráti z Košíc a prehovorili ho, aby na nich počkal. Martin sa rozhodol, že počká, a aby si skrátil čakanie, povedal si, že si odjazdí ešte zopár kôl. Hneď v prvom kole však dostal neznesiteľný kŕč do rúk a kvôli nemu nedokázal znížiť vysokú rýchlosť svojho stroja. Rampa ho vystrelila prudko do vzduchu, kŕče povolili, ale ruky pustili motorku a Martin padal. Dopadol na motocykel a nezvratne si poškodil miechu. Dodnes si všetko z osudného pádu pamätá, ako chcel vstať a nešlo to, húkajúcu sanitku, aj to, ako sanitka cúvala celú večnosť, kým sa objavil lekár a vodič. Nasledujúcich 48 hodín života má vymazaných z pamäti. Bol prevezený do prešovskej nemocnice a priatelia mu vybavili prevoz do Košíc, kde ho nakoniec operovali. Martin sa snažil dozvedieť, čo s ním bude, ale dostávalo sa mu len diplomatických odpovedí a nikto mu nechcel povedať pravdu. S výnimkou jedného primára košickej nemocnice, ktorý mu oznámil, že by si mal začať zvykať na skutočnosť, že už nikdy nebude chodiť. Martin sa naňho vtedy hneval, dnes už však vie, že lekár sa snažil byť úprimný. V nemocnici strávil tri mesiace vo vysokých horúčkach, ktoré sa nedarilo znížiť. Martinovo telo mu vypovedalo službu. Bol od hrudníka nadol ochrnutý a vtedy už vedel, že chodiť nebude, že ho budú kŕmiť a bez cudzej pomoci nebude ničoho schopný. Skepsa a narušená psychika zapríčinili horúčku, ktorej telo nezvládalo odolávať. Martin vtedy v poslednej chvíli zaťal zuby a nad horúčkou zvíťazil. V tej chvíli to však bolo len jedno malé bezvýznamné víťazstvo.
Sebadeštrukcia v Kováčovej
Po nejakom čase bol Martin prevezený z nemocnice do Národného rehabilitačného centra Kováčová, kde ho čakalo šesť mesiacov rehabilitácie. Prežíval najhoršie chvíle od úrazu. Neovládal svoje telo, moč ani stolicu. Chcel s takým životom skoncovať, ale ani to sa mu nepodarilo. Ležiaci pacient nemôže len tak vyskočiť z okna, nemôže si ani podrezať žily, alebo požiť smrtiaci kokteil z liekov. Len ležal a modlil sa, aby sa ráno už nezobudil.
V tom čase bola pre Martina najsilnejším motorom jeho rodina. Striedavo ho navštevovali rodičia a priateľka alebo sestra. Neúnavne ho podporovali a vtedajšia Martinova priateľka stála aj za psychickým obratom v jeho živote. Pochopila vážnosť situácie a Martinovi vytkla, že ešte nič neskúsil a už si chce siahnuť na život. Plakal niekoľko hodín tak, že sa až dusil. Ráno sa potom zobudil ako niekto úplne iný. Začal sa zaujímať o cvičenie a intenzívnu rehabilitáciu, zisťoval, kde môže kvalitne posilňovať a pracovať na sebe. Veľmi mu vtedy pomohli ergo pracovníci v tomto rehabilitačnom centre. Po pol roku intenzívnej práce ho pustili domov, a keď sa po čase vrátil na tzv. opakovačku, čiže opakovanú rehabilitáciu, odštartoval svoju športovú kariéru.
